Sabinovčan Dalibor Bortňák hrá extraligu, bol v Česku aj v zámorí

Ich osudy sú rozdielne, minimálne v jednom sa však ich kariéry prelínajú. Po osvojení základnej hokejovej abecedy väčšina nadpriemerných hráčov odchádza a usiluje sa o získanie potrebnej nadstavby. Jedným z tých, ktorí tento proces úspešne zvládli, je aj Dalibor Bortňák (23). Sabinovský rodák, momentálne v službách extraligového HKM Zvolen.

Zvolen usiluje o čo najlepšiu pozíciu pred play-off. Aká nálada panuje v kabíne slovenského majstra z predvlaňajšej sezóny?

„Veľmi dobrá, sme výborná partia. Nemalú zásluhu má aj tréner Turek, ktorý nás nabáda k tomu, aby sme sa nebáli na ľade tvoriť. Od každého hráča vyžaduje kreatívne myslenie, zároveň ale nesmieme zabúdať na dodržiavanie celkového herného systému.“

Aké sú tohtosezónne ambície Zvolena?

„Tie najvyššie. Určite urobíme všetko preto, aby sme sa pobili o titul majstra.“

Za sedem gólov a pätnásť asistencií vám v internej klubovej tabuľke patrí zatiaľ pozícia siedmeho najproduktívnejšieho hráča. V hodnotení plus/mínus bodov piata. Ako ste doposiaľ spokojný s individuálnou bilanciou?

„Zatiaľ som okrem troch súbojov, z ktorých ma vyradila viróza, absolvoval všetky stretnutia. S výkonmi som vcelku spokojný, ale vždy je čo zlepšovať. Byť produktívnejší a mať priemer napríklad bod na zápas nie je jednoduché, keďže nehrávam presilovky. V tíme mám aj iné úlohy, ako center musím okrem hry v útoku vypomáhať aj obrancom.“

Ako si spomínate na svoje hokejové začiatky v sabinovskom prostredí? Sledujete súčasné počínanie bývalých klubov?

„S hokejom som začínal v Sabinove. V 4. ročníku som prestúpil do hokejovej triedy v Prešove, kde som hrával do skončenia základnej školy. V dorasteneckom veku som potom zamieril do Liberca. Na roky v Prešove spomínam v dobrom, či už na trénerov, alebo na spoluhráčov. Výsledky tímu stále sledujem, tento rok začali sezónu veľmi dobre. Je škoda, že sa v Prešove nehráva extraliga. Tretie najväčšie mesto republiky by v najvyššej súťaži rozhodne chýbať nemalo.“

Na ktoré doterajšie pôsobisko sa viažu najkrajšie a na ktoré, naopak, najhoršie spomienky?

„Príjemné spomienky mám na prvú sezónu v českej extralige. Do základnej zostavy sa mi podarilo prebojovať vo veku 19 rokov. Zrejme navždy mi zostane v pamäti môj prvý gól, na ktorý mi prihral Petr Nedvěd. Do seniorského hokeja som vhupol rovnými nohami, darilo sa aj celému tímu. V play-off sme vypadli až v semifinále s Pardubicami, ktoré potom získali titul. Po sezóne však došlo k trénerskej výmene, nový kormidelník stavil na iných hráčov a musel som na farmu do prvej ligy. Naspäť do prvého tímu som sa dostal až po 20 kolách, v tom čase bol Liberec na poslednom mieste.“

Tri roky ste pôsobili v juniorských súťažiach za morom, máte skúsenosti s tamojšou hokejovou mentalitou. Ako veľmi zarezonoval úspech slovenskej dvadsiatky na prelome rokov v očiach kanadskej verejnosti?

„Šampionát dvadsaťročných je v Kanade veľmi uznávaný. Pre tamojších ľudí je to veľký sviatok, cez sviatky sú celé rodiny pohromade a sledujú tento turnaj. Po olympiáde je to pre nich druhá najväčšia národná hokejová udalosť. Chalani urobili Slovensku skvelé meno a zároveň si tým mnohí pomôžu aj v blížiacom sa drafte NHL, keďže turnaj sleduje mnoho skautov.“

Čo bude najdôležitejšie na to, aby úspešne zvládli prechod do seniorskej kategórie?

„Je to trocha aj o šťastí, ale najmä o využití šance, ktorú dostanú. Tá určite príde a bude už len na nich, ako sa jej chopia.“